zapadnutá prachom...

Stará slúžka, negramotná
a fúzatá, ktovie, kde je pochovaná,
mohla čítať moje aj svoje meno
len ako obrázkové písmo,
možno sa nemohla spoznať
ani v zrkadle,

ale mňa nespúšťala z oči,

o živote, nevediac o ňom nič,

vedela oveľa viac ako my,

to, čo v živote na jednej strane

získaš, stratíš na druhej,

ktovie, prečo si na ňu pamätám

lepšie ako na ostatných a na všetko iné,

keby teraz vkročila do mojej izby,

mala by stotridsať rokov a ja by som
prestrašene skríkol.

Eugenio Montale - To, čo zostane